SANDANUS ART

POZOROVANIE

Výstavný priestor Rosenfeldovho paláca v Žiline sa na celé leto zaplnil obrazmi mladého výtvarníka – maliara, absolventa Otvoreného ateliéru maľby na FVU Akadémie umenia v Banskej Bystrici. Mgr. art. Miroslav Sandanus svoj vzťah ku klasickej maľbe formoval už na strednej umeleckej škole v Žiline. Na akadémii sa vyprofiloval jeho umelecký program, zameraný na krajinu a človeka v nej, spojených v súlade aj konflikte. Veľmi dobre zvládaná technika maľby sa v jeho dielach podporuje hĺbavými témami. O jeho pracovitosti nemôže byť pochýb – veď toto je už v poradí desiata samostatná výstava a po troch rokoch sa opäť prihovára žilinskej verejnosti, hoci v roku 2020 to bolo najmä vo virtuálnej rovine.

Veľkorysý priestor Rosenfeldovho paláca umožnil rozvrstvenie malieb, ktoré akoby sa odvíjali vo viacerých rovinách. Miroslav Sandanus potvrdzuje svoj neutíchajúci záujem o enviromentálne témy, o živelné pohromy a taktiež očarenie z takých prírodných javov, ktoré asi každý radšej pozoruje z diaľky – búrky, víchrice či oheň. Okrem toho sa vnára aj do sveta ľudí, ktorý je v jeho podaní akýsi pochmúrny a tajomný. Spojenie prírody a človeka tiež prináša nové pocity aj otázky.

Možno je to trochu symbolické, že v poradí desiata výstava je rozmiestnená do desiatich miestností. A jej názov POZOROVANIE sa vzťahuje nie len na autorove diela, ale je to taktiež návod na to, ako má k jeho obrazom pristupovať pozorný divák. Nejde tu o chronologické usporiadanie, ale skôr tematické a intuitívne. Prechádzať z miestnosti do miestnosti, kde sú veľké obrazy doplnené i menšími, komornejšími dielami, umožní každému sa ocitnúť v inej polohe maliarovho záujmu. Možnosť rozvrstvenia paradoxne obrazy viac prepája – komunikujú spolu cez otvorené dvere i cez periférne videnie. Okrem vizuálneho zážitku, keďže sa Miroslav sám venuje aj hudbe, sa v troch miestnostiach obrazy dopĺňajú o zvuky, viac či menej harmonické, trochu melodické trochu rušivé, a tento multimediálny zážitok dotvára komplexné vnímanie maliarovho sveta. Stojíme pred zdevastovanými interiérmi, v temnom lese, pred bleskami na pôvabnej oblohe či uprostred studenej krajiny pokrytej snehom a ľadom, v ďalších izbách paláca nám pred očami horí les, hypnotizujú nás pohľady expresívnych portrétov alebo nás frustrujú v pršiplášťoch zahalené postavy anonymných ľudských bytostí…

Vzájomné väzby pozorujeme cez maliarsky rukopis, neustále sa zdokonaľujúci a uvoľňujúci fortieľ, tak dôležitý pre dobrú maľbu. Z mnohých námetových polôh by sa síce mohlo zdať, že sa mladý autor stále hľadá, skúma, pozoruje. Ale skôr je z obrazov zrejmé, že Miroslav Sandanus je citlivý a hĺbavý človek, pozorný pozorovateľ svojho prostredia, ktorého tvorba len potvrdzuje, že už samotná cesta môže byť cieľom a, ako som pred pár rokmi napísala, aj zaujímavým vizuálnym dobrodružstvom.

Doomscrolling

Doomscrolling (excesívna absorbcia negatívnych správ online) je syndróm, ktorý vznikol z dokonalej búrky prelínajúcich sa kríz a neustále dostupného vysokorýchlostného internetu. Nemôžeme si pomôcť a keďže to naše mobily umožňujú, trávime často hodiny prázdneho času čítaním katastrofických správ. Množstvo hlasov v tejto zmäti je nekonečné a nemusí sa jednať len o odborníkov*čky. Každý dnes môže prezentovať svoj názor a videnie veci a každé pridanie hlasu do tejto kakofónie môže byť odmenené rovnakou notifikáciou. Cink, cink, cink.

Pre Miroslava Sandanusa je problém environmentálnej krízy a s ňou spojených obáv kľúčovou časťou maliarskeho programu. V najnovšej sérii pátra práve po koreňoch našej úzkosti, pričom ich nachádza v nekonečnom feede niekedy i protichodných informácií. Neanalyzuje dôvody, ale sleduje emocionálnu rovinu ich dopadu na jednotlivca. V oveľa väčšej miere ako doteraz sa pritom koncentruje na človeka, ktorého identita však naďalej ako v jeho predchádzajúcich prácach ostáva anonymná. Študuje pritom škálu emócií, ktoré tvár deformujú na nepoznanie, ako hnev, podráždenie a rozčúlenie. Alebo zachytáva tváre zakrývané od zúfalstva. Osvetlenie modrým či iným farebným svetlom z elektronických prístrojov a otočenie dolu hlavou spôsobujú pri pohľade na portrét ešte väčšie zmätenie a neistotu. Neprestávajúci tok informácií zosobňuje aj autorská zvuková nahrávka, v ktorej sa mieša ľudský hlas so zvukmi správ a upozornení, ktoré nakoniec priestor úplne ovládnu, podobne ako si zákonitosti algoritmov a sociálnych sietí dokážu uzurpovať našu pozornosť.

ZajtrajŠOK

Výstava pod názvom ZajtrajŠOK pozostáva z obrazov v médiu maľby od dvoch súčasných slovenských umelcov Mareka Jarottu a Miroslava Sandanusa, je prierezom viacerých sérií ich tvorby z posledných rokov, ktorá je medzi oboma autormi ideovo príbuzná, ich obrazy vzájomne komunikujú. Zaoberajú sa potenciálne apokalyptickými a postapokalyptickými situáciami v kontexte človeka a ľudstva, spoločenskými problémami v globálnom meradle, prírodnými katastrofami ako dôsledkom ekologickej krízy, zobrazujú stopy človeka odkazujúce na jeho prítomnosť.

Marek Jarotta sa venuje zobrazovaniu architektonických prostredí úzko súvisiacich s dopravou. V niektorých sériách sú tieto stanice, či letiskové haly, zvláštne, až atypicky vyľudnené – tak ako ich obvykle nikdy nevidíme, pretože k nim prirodzene patrí neustály každodenný ruch. V iných dielach sú hybridne pospájané rôzne fragmenty spomínaných priestorov. Sú to anonymné miesta prechodu, v ktorých je naša percepcia skôr podvedomá, nesústredíme sa na priestor okolo seba, utkvejú nám len niektoré detaily.

Miroslav Sandanus sa dlhodobo pohybuje v ideových rovinách týkajúcich sa ekologických tém. Pracuje so symbolikou zmeny, očisty, či znovuzrodenia. Laboruje s problematikou vzťahu človeka a prírody. Upozorňuje svojimi dielami na klimatické zmeny, ekologickú krízu, ale tiež na nezmyselnosť prehnane konzumného životného štýlu.

Spolupráca oboch maliarov je založená na príbuznosti medzi ich tvorbou, v ktorej obaja riešia vzťah prostredia a človeka, ale existuje aj paralela medzi ich umeleckými osudmi. Marek Jarotta, ktorý je už etablovaným umelcom, stále však vekom patriaci do kategórie mladých umelcov, získal tesne po dokončení svojho magisterského štúdia v roku 2013 ocenenie nadácie VÚB. Týmto ocenením nedávno, v roku 2020, naštartoval svoje začiatky na umeleckej dráhe aj Miroslav Sandanus. Obaja maliari tiež získali v roku 2022 cenu Martina Benku.

Earth Wind & Fire

Miroslav Sandanus vo svojom maliarskom programe tematizuje naliehavú spoločensko-environmentálnu tému, reflektuje stupňujúcu sa ekologickú krízu spôsobenú aktivitou človeka, ktorá má negatívny vplyv na životné prostredie, prírodu, krajinu a celú planétu. Kriticky poukazuje na jej alarmujúci stav s neustále vzrastajúcim problémom klimatických zmien a globálneho otepľovania.

Sandanusove krajinné prostredia zrkadlia súčasnosť dotknutú ľudskou nedbanlivosťou, ľahostajnosťou a nezáujmom. V autorovej tvorbe môžeme sledovať istý vývoj, ktorý nie je lineárny, ale má skôr charakter paralelne rozvíjaných tém. Spoločným prienikom diel je snaha o prepojenie prírody s človekom.

V prvej línii tvorby, spojenej predovšetkým s jej začiatkami (od roku 2017), sa autor sústredí na zobrazenie krajiny znečistenej civilizačným odpadom. Komentuje vizuálny smog, konzum, nadprodukciu, hromadenie hmotných vecí – nakupovanie, plytvanie – a tematizuje ilegálne čierne skládky. Dôležitou súčasťou sa stáva motív figúry – človeka, ktorý má ambivalentné postavenie. Je vykreslený ako „ničiteľ“ prírody a „záchranca“ súčasne. Na jednej strane ho kritizuje, na druhej ho zobrazuje v aktívnej snahe o nápravu (zbiera odpad), moralizuje, vstupuje mu do svedomia a poukazuje na jeho ekologickú a spoločenskú zodpovednosť.

Druhá línia tvorby, ktorú predstavuje aj aktuálna výstava, je charakteristická maliarskymi krajinami bez prítomnosti postáv s pochmúrnou, melancholickou, existenciálnou atmosférou. Opustenými, zničenými a vyľudnenými krajinami na hranici apokalyptickej vízie. Autor v nich pracuje so symbolikou prírodných živlov – s ohňom, vodou –, ale i prírodných katastrof – tornád, búrok –, resp. zničenej prírody a prostredia ako následku ľudského správania. Napriek tomu, že postava človeka v dielach absentuje, ľudská stopa je tu výrazne čitateľná i bez jej fyzickej prítomnosti.

Autor vytvára akési dramatické „divadelné“ scény nasiaknuté silnými emóciami. Pohľad na prírodné scenérie zobrazujúce chaos, hrôzu, ničotu, samotu, prázdnotu vyvoláva striedavé pocity strachu, úzkosti, hnevu, smútku či zúfalstva, ale i pocit viny prameniacej z dôsledku nevhodného ľudského zásahu. Tieto ľudské pocity maliar akoby prenášal na „utrápenú“ prírodu a de facto ju poľudšťoval. V živelných scénach sa tak odohráva súboj „kto z koho“, ničivá sila človeka verzus nezdolná (bojovná) sila prírody.

Výstava kriticky mapuje niekoľko tematických okruhov s environmentálnou problematikou, ktorá súvisí s narúšaním prírodnej rovnováhy, ohrozením jej stability s vyústením do jej pozvoľného rozpadu.

Vo voľnej sérii Undefined (v preklade neurčený, nedefinovaný) tematizuje jeden zo základných prírodných živlov – oheň, ktorý v sebe nesie množstvo symboliky (od prvopočiatku cez očistu až po znovuzrodenie). V kontexte autorovej tvorby je väčšmi spojený s klimatickými zmenami v dôsledku ľudskej činnosti, s prehriatím planéty, so suchom, s pribúdajúcimi horúčavami, ktoré spôsobujú masívne, nekontrolovateľné ohne pohlcujúce veľké plochy územia, lesov a polí. Sandanus v maľbách zachytáva požiarom zasiahnuté lesy, ale i fragmenty plameňa či samotné spáleniská. Motív zobrazuje od realistického záznamu po abstrahujúce podoby v celku i detaile, na väčšej maliarskej ploche i v menších/intímnejších formátoch, pričom veľkosť formátu nerozhoduje o intenzite pocitu prenášaného na diváka.

Maľbám, v ktorých tematizuje znečistené ovzdušie, smog (s rovnomenným názvom Smog), dominuje dynamická kompozícia, pripomínajúca výbuch, gigantický vír vzduchu, ktorý diváka bytostne vtiahne, pohltí a „rozomelie“. V kontexte teórie umenia je práve smog v publikácii PosthumanGlossary autorkami RosiBriadottiovou a Máriou Hlavajovou priradený k štyrom klasickým živlom – zem, voda oheň, vzduch – ako novodobý fenomén vychádzajúci z dôsledkov súčasnej krízy životného prostredia.

Inak pristupuje v komornejších obrazoch hurikánu, tornáda, búrky a bleskov, ktorých rýchlosť autor akoby „zastavil“ a umožnil nám pozorovať ich z dostatočne „bezpečnej“ vzdialenosti.

Na prvý pohľad pokojná morská hladina s plávajúcimi a rozpadajúcimi sa ľadovými kryhami zobrazená v dielach Miznutie a Disrepair (neopraviteľné, neobnoviteľné) komentuje klimatické zmeny spôsobujúce nebezpečné postupné roztápanie ľadovcov.

Veľkorozmerné maľby Ničota a Chaos zobrazujú zničené, zdevastované, osamotené prírodné krajiny so zlámanými stromami či vyrúbanými lesmi. Komentuje i „mýtického lykožrúta“, často používaného ako zámienku na ťažbu – s odkazom na nezmyselné a zbytočné vyvážanie dreva.

V dielach Oblivion (zabudnutie) a Inherency (prítomnosť) autor zaznamenáva interiéry opustených domov vo fáze totálneho spustnutia, ktoré sa bez starostlivosti človeka rozpadávajú. Z ľudských domovov sa tak stávajú doslova ruiny s prepadávajúcim sa stropom, opadanými omietkami a stavebným odpadom, pripomínajúc skládky či smetiská ponechané vlastnej existencii. Je len otázkou času, kedy budú pohltené prírodou. Na výstave tieto fragmenty architektúry, mestské prostredia pôsobia ako kontrast k dielam tematizujúcim prírodu explicitne, spoločným však zostáva stále fakt, že ich „životnosť“ je definovaná a podmienená ľudským konaním.

Sandanus v maľbách zaznamenáva nielen postupne sa meniaci svet s jasným kritickým ekologickým odkazom, ale samotné maľby prírodných javov – ohňa, dymu, smogu, hurikánu či ľadovca a morskej hladiny – sa stávajú i vizuálne zaujímavým a atraktívnym obrazom vo svojej štruktúre, matérii, tvare či farebnej intenzite.

APATIA

Apatia je stav necitlivosti a nedostatku reakcií. Môže mať rôzne príčiny, často však nasleduje po silných averzívnych podnetoch, ktoré nemáme možnosť ovplyvniť. Bezmocnosť pred valiacimi sa okolnosťami nás tak vrhá do ľahostajnosti voči nim.

Apatia je aj názov série malieb Miroslava Sandanusa, na ktorej priebežne pracuje od roku 2017 do súčasnosti. Vtedy ešte nepredpokladal, v akých vlnách na nás bude nebezpečenstvo apatie útočiť a názov v tých časoch možno pôsobil priam smiešne. Prečo by sme mali byť apatickí? Najprv sa však pomaly plíživo objavila environmentálna kríza, potom pandémia a nakoniec vojna.

Miroslav Sandanus vo svojich maľbách zachytil pocity viacerých príslušníkov mladej generácie, stojacim zoči voči týmto postupne sa rozbaľujúcim krízam. Námet človeka v prírode, takmer klasický žáner maliarstva, posúva do súčasnosti prostredníctvom jeho oblečenia a póz. Je to niekto, s kým sa môžeme identifikovať, lebo sú nám známe presne také športové bundy a úzke nohavice. Postavám často zámerne nevidno priamo do tváre, odvracajú zrak alebo pozerajú do zeme, ich silueta sa miestami rozplýva v okolitom prostredí, inokedy zas krikľavo svieti.

Realistická maľba dodáva scéne pocit takmer fotografického výseku z reality. V skutočnosti sú však Sandanusove diela kombináciou záznamu skutočných miest a premysleného subtílneho symbolického jazyka. Na obrazoch sa postavy prechádzajú vo víchricou poničenom lese, ale táto katastrofa je tak blízko, že možno ani nechápeme že to, na čo sa pozeráme, je pás vyvrátených stromov. Taktiež bližší pohľad na romanticky pôsobiace pavučiny na konároch kríkov odhalia, že sa jedná o zachytené plastové sáčky.

Príroda v jeho dielach je teda často nebadane urbanizovaná, okliešťovaná či zanášaná ľudskou činnosťou. Postavy na jeho obrazoch to vedia, konfrontujú sa s tým, no nemôžu veľa urobiť. Môžu vykonať niečo na zmiernenie príznakov, zbierať odpad, dodržiavať opatrenia a podnikať psychohygienické prechádzky do prírody, nevedia však otočiť smerovanie udalostí akými sú zmena klímy či pandémia.

Pre dôslednejšie vyjadrenie tohto pocitu disbalansu a existenciálneho zneistenia je séria Apatia kombinovaná s niekoľkými obrazmi zo série Paralely. Na nich sa ľudské postavy ocitajú v kompozícii dynamického pohybu, evokujúceho pád či trieštenie. Vyvolávajú pocit závratu a ohrozenia z blížiacej sa katastrofy zrazenia krehkého tela s neidentifikovateľným hladkým povrchom.

Pocit stratenia a bezmocnosti voči masívnym silám, ktoré presahujú naše možnosti ich akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovať či dokonca vnímaním obsiahnuť sa v súčasnej filozofii zhmotňujú do podoby hyperobjektu, ako ho definoval britský filozof TimothyMorton. Sú niečím čo nás presahuje svojím rozsahom a komplexnosťou. Nemôžeme ich vidieť, nemôžeme ich chápať, ale cítime, že sme ich súčasťou. S týmto pocitom, tak novým pre človeka, ktorý zdedil modernistickú predstavu o v podstate totálnej pochopiteľnosti sveta, sa teraz musíme naučiť žiť.

Reflection

Miroslav Sandanus sa vo svojej tvorbe venuje krajinomaľbe a novýmmožnostiam, ako spodobňovaťtak jednoduchú tému aktuálnymspôsobom. Obsahovo tak vo svojich dielach nezobrazuje idylickékrajiny devätnásteho storočia. Práve naopak, ústredným motívom jehodiel sa stávajú obrazypustošenej prírody. Horiace plamene pohlcujúcecelú plochu obrazov, topiace sa ľadové kryhy v nekonečnom priestore,či pustošivé temné víchrice zmietajúce každý kúsok zeme. To súvýjavy, ktoré otrasú každým z nás. Angažovanosť jeho diel taknemožno nevidieť. Veď téma ekológie je denným chlebom našejsúčasnej spoločnosti. No nie je možné túto nespútanú moc prírody doistej miery aj obdivovať? Nie je možné vidieť aj tú nepozorovanú krásudeštrukcie? Autor predsa nepoužíva žiadne technické prostriedkyk tomu, aby nás zmiatol. V jeho výraze nie je možné vidieť žiadnunespútanú expresiu, ktorá by nás rozhorčovala, zmietla a dostávala dochaosu či negatívnych pocitov. Ide skôr o dokonalé vyobrazenias harmonickou kompozíciou. Dokonca aj farebnosť zodpovedáskutočnej realite a len podtrhuje možnosť kontemplatívne nad dielamistáť a obdivovať. Tú krásu ničivej prírody. V čom je teda rozdiel, medzikrásnymi krajinkami devätnásteho storočia a medzi „krásnymi“krajinami prírody dnes ?

Changing world

Meniaci sa svet sa stal hlavným námetom diplomovej práce Miroslava Sandanusa. V jeho maľbách sa táto téma objavuje prostredníctvom metafory ohňa, ktorý je dnes známym prejavom klimatických zmien. Je však i znakom prerodu, znovuzrodenia a v príbehu Prométea zrkadlí i možný prapočiatok ľudského civilizačného rozpínania. To sa odráža v doteraz dominantnom naratíve konzumu, ktorý v sebe obsahuje neodvratný zákon premeny tovaru na odpad. Sandanus uvažuje o tomto príbehu cez prizmu pohľadu na krajinu, zmenenú človekom a to nielen v kontexte jeho dopadov, ale i o jeho transformácii a s ním súvisiacim Vo svojom maliarskom programe Miroslav Sandanus už dlhšie skloňuje otázky zmeny prírody v dôsledku ľudskej činnosti. Zahltenie krajiny odpadom v minulosti tematizoval v sérii skládok, smetísk ale aj reklamných plôch, ktoré kaleidoskopickým spôsobom zachytávali mnohosť produkcie tovarov a jeho propagácie. Tento dojem umocnil kolážovými a asamblážovými vstupmi, ktoré maliarsky jazyk rozšírili o fragmenty reálnej recyklovanej masovej produkcie. Na rozdiel od konkrétnosti odpadov postihuje ľudské bytosti v tejto krajine akási rozostrenosť; sú čiastkové, anonymizované, bez tváre. Presýtenosť následne preklopil do opačnej polohy výjavov atmosférických a dynamických prírodných javov a melancholických krajinných zátiší. Obsahovali však v sebe vždy istý podvratný prvok znečistenia či zničenia, ktoré romanticky ladenú krajinu posunuli do ekologicky kritického kontextu.

Meniaci sa svet nielen v enviromentálnom, ale aj spoločenskom slova zmysle sa stal hlavným námetom jeho diplomovej práce. Zdôrazňuje v nej najmä komplexnosť tejto problematiky, zamýšľa sa nad príčinami statusu quo a hľadá prípadné smerovanie. Odčítať v nej však možno i neoddeliteľnú prepojenosť človeka a prírody. Krajina poznačená ľudskou činnosťou sa totiž nenávratne mení a v konečnom dôsledku má jej zmena má spätný vplyv i na pôvodného hýbateľa udalostí. Ocitáme sa tak v živlami zničenej krajine, ktorá napriek celkovej skaze nesie niektoré dôverne známe znaky. Je to naša krajina, tá, ktorú sme pre seba pretvorili a ktorá sa teraz mení mimo nášho dosahu.

Sandanus s touto témou narába aj prostredníctvom metafory ohňa, ktorý je dnes známym prejavom klimatických zmien. V jeho plátnach však nie je len jednoduchým zachytením požiarov, v rámci nehmotnej podstaty tohto elementu prechádza z realistického zobrazenia krajiny takmer do abstrakcie. Zároveň ale necháva pôsobiť symboliku, ktorá sa s ním viaže: oheň je totiž znakom prerodu, očistenia a znovuzrodenia. V príbehu Prométea zrkadlí i možný prapočiatok ľudského civilizačného rozpínania. Pomyselne nás tak teda privádza k začiatku príbehu modifikácie sveta ľudskou činnosťou, ktorá vrcholí v období antropocénu.

To sa odráža v doteraz dominantnom naratíve konzumu, ktorý v sebe obsahuje neodvratný zákon premeny tovaru na odpad. Sandanus uvažuje i o tomto cykle ako o hlavnej hybnej sile ekologickej krízy. Od nákupných vozíkov sa v temných neurčitých priestoroch posúvajú tašky plné tovaru smerom k skladiskám plným odpadu, pričom dôležitý je práve onen akt zhromažďovania. Odhaľuje naše sústredenie na proces nakupovania a to nielen z pozície spotrebiteľov, ale celej ekonomiky, ktorá je postavená na koncepte neustáleho rastu spotreby. Cieľom tak zdá sa je nosenie tašiek z obchodov; tovar samotný je len vedľajší produkt našich peňažných tokov. Klasickú maľbu pritom kombinuje s drippingom, liatím a stekaním farby, či brúsením jednotlivých vrstiev.

Výstava ChangingWorld predstavuje prevažne nové diela Miroslava Sandanusa, ktoré sú doplnené aj niekoľkými staršími prácami z predchádzajúcich dvoch rokov. Prezentujú tak ucelenejší pohľad na autorovu tvorbu a jej celkový fokus. Sandanus uvažuje o súčasnosti cez prizmu pohľadu na krajinu, zmenenú človekom nie iba v kontexte dopadov jeho činnosti, ale i v jej premene a s ním súvisiacim chaosom. Nielen námetmi, ale aj zvolenými pohľadmi a použitými technikami tematizuje fragmentálnosť, neprehľadnosť a náhodilosť súčasného sveta. Hoci ekologická a klimatická línia jeho diel je silná, nie je jediná určujúca. Možno ju vnímať ako dôsledok, on však hľadá hlbšiu príčinu. Pre vykreslenie širšieho obrazu problému využíva viacero vrstiev symbolov, asociácií a príbehovosti. Dalo by sa povedať, že jeho tvorba do istej miery nadväzuje na historickú tradíciu maľby s morálnym posolstvom – jeho záujmom je nielen poukazovať, ale aj ovplyvniť transformáciu ničivých vzorcov správania jedinca a spoločnosti.

POZOROVANIE

Výstavný priestor Rosenfeldovho paláca v Žiline sa na celé leto zaplnil obrazmi mladého výtvarníka – maliara, absolventa Otvoreného ateliéru maľby na FVU Akadémie umenia v Banskej Bystrici. Mgr. art. Miroslav Sandanus svoj vzťah ku klasickej maľbe formoval už na strednej umeleckej škole v Žiline. Na akadémii sa vyprofiloval jeho umelecký program, zameraný na krajinu a človeka v nej, spojených v súlade aj konflikte. Veľmi dobre zvládaná technika maľby sa v jeho dielach podporuje hĺbavými témami. O jeho pracovitosti nemôže byť pochýb – veď toto je už v poradí desiata samostatná výstava a po troch rokoch sa opäť prihovára žilinskej verejnosti, hoci v roku 2020 to bolo najmä vo virtuálnej rovine.

Veľkorysý priestor Rosenfeldovho paláca umožnil rozvrstvenie malieb, ktoré akoby sa odvíjali vo viacerých rovinách. Miroslav Sandanus potvrdzuje svoj neutíchajúci záujem o enviromentálne témy, o živelné pohromy a taktiež očarenie z takých prírodných javov, ktoré asi každý radšej pozoruje z diaľky – búrky, víchrice či oheň. Okrem toho sa vnára aj do sveta ľudí, ktorý je v jeho podaní akýsi pochmúrny a tajomný. Spojenie prírody a človeka tiež prináša nové pocity aj otázky.

Možno je to trochu symbolické, že v poradí desiata výstava je rozmiestnená do desiatich miestností. A jej názov POZOROVANIE sa vzťahuje nie len na autorove diela, ale je to taktiež návod na to, ako má k jeho obrazom pristupovať pozorný divák. Nejde tu o chronologické usporiadanie, ale skôr tematické a intuitívne. Prechádzať z miestnosti do miestnosti, kde sú veľké obrazy doplnené i menšími, komornejšími dielami, umožní každému sa ocitnúť v inej polohe maliarovho záujmu. Možnosť rozvrstvenia paradoxne obrazy viac prepája – komunikujú spolu cez otvorené dvere i cez periférne videnie. Okrem vizuálneho zážitku, keďže sa Miroslav sám venuje aj hudbe, sa v troch miestnostiach obrazy dopĺňajú o zvuky, viac či menej harmonické, trochu melodické trochu rušivé, a tento multimediálny zážitok dotvára komplexné vnímanie maliarovho sveta. Stojíme pred zdevastovanými interiérmi, v temnom lese, pred bleskami na pôvabnej oblohe či uprostred studenej krajiny pokrytej snehom a ľadom, v ďalších izbách paláca nám pred očami horí les, hypnotizujú nás pohľady expresívnych portrétov alebo nás frustrujú v pršiplášťoch zahalené postavy anonymných ľudských bytostí…

Vzájomné väzby pozorujeme cez maliarsky rukopis, neustále sa zdokonaľujúci a uvoľňujúci fortieľ, tak dôležitý pre dobrú maľbu. Z mnohých námetových polôh by sa síce mohlo zdať, že sa mladý autor stále hľadá, skúma, pozoruje. Ale skôr je z obrazov zrejmé, že Miroslav Sandanus je citlivý a hĺbavý človek, pozorný pozorovateľ svojho prostredia, ktorého tvorba len potvrdzuje, že už samotná cesta môže byť cieľom a, ako som pred pár rokmi napísala, aj zaujímavým vizuálnym dobrodružstvom.

Doomscrolling

Doomscrolling (excesívna absorbcia negatívnych správ online) je syndróm, ktorý vznikol z dokonalej búrky prelínajúcich sa kríz a neustále dostupného vysokorýchlostného internetu. Nemôžeme si pomôcť a keďže to naše mobily umožňujú, trávime často hodiny prázdneho času čítaním katastrofických správ. Množstvo hlasov v tejto zmäti je nekonečné a nemusí sa jednať len o odborníkov*čky. Každý dnes môže prezentovať svoj názor a videnie veci a každé pridanie hlasu do tejto kakofónie môže byť odmenené rovnakou notifikáciou. Cink, cink, cink.

Pre Miroslava Sandanusa je problém environmentálnej krízy a s ňou spojených obáv kľúčovou časťou maliarskeho programu. V najnovšej sérii pátra práve po koreňoch našej úzkosti, pričom ich nachádza v nekonečnom feede niekedy i protichodných informácií. Neanalyzuje dôvody, ale sleduje emocionálnu rovinu ich dopadu na jednotlivca. V oveľa väčšej miere ako doteraz sa pritom koncentruje na človeka, ktorého identita však naďalej ako v jeho predchádzajúcich prácach ostáva anonymná. Študuje pritom škálu emócií, ktoré tvár deformujú na nepoznanie, ako hnev, podráždenie a rozčúlenie. Alebo zachytáva tváre zakrývané od zúfalstva. Osvetlenie modrým či iným farebným svetlom z elektronických prístrojov a otočenie dolu hlavou spôsobujú pri pohľade na portrét ešte väčšie zmätenie a neistotu. Neprestávajúci tok informácií zosobňuje aj autorská zvuková nahrávka, v ktorej sa mieša ľudský hlas so zvukmi správ a upozornení, ktoré nakoniec priestor úplne ovládnu, podobne ako si zákonitosti algoritmov a sociálnych sietí dokážu uzurpovať našu pozornosť.

ZajtrajŠOK

Výstava pod názvom ZajtrajŠOK pozostáva z obrazov v médiu maľby od dvoch súčasných slovenských umelcov Mareka Jarottu a Miroslava Sandanusa, je prierezom viacerých sérií ich tvorby z posledných rokov, ktorá je medzi oboma autormi ideovo príbuzná, ich obrazy vzájomne komunikujú. Zaoberajú sa potenciálne apokalyptickými a postapokalyptickými situáciami v kontexte človeka a ľudstva, spoločenskými problémami v globálnom meradle, prírodnými katastrofami ako dôsledkom ekologickej krízy, zobrazujú stopy človeka odkazujúce na jeho prítomnosť.

Marek Jarotta sa venuje zobrazovaniu architektonických prostredí úzko súvisiacich s dopravou. V niektorých sériách sú tieto stanice, či letiskové haly, zvláštne, až atypicky vyľudnené – tak ako ich obvykle nikdy nevidíme, pretože k nim prirodzene patrí neustály každodenný ruch. V iných dielach sú hybridne pospájané rôzne fragmenty spomínaných priestorov. Sú to anonymné miesta prechodu, v ktorých je naša percepcia skôr podvedomá, nesústredíme sa na priestor okolo seba, utkvejú nám len niektoré detaily.

Miroslav Sandanus sa dlhodobo pohybuje v ideových rovinách týkajúcich sa ekologických tém. Pracuje so symbolikou zmeny, očisty, či znovuzrodenia. Laboruje s problematikou vzťahu človeka a prírody. Upozorňuje svojimi dielami na klimatické zmeny, ekologickú krízu, ale tiež na nezmyselnosť prehnane konzumného životného štýlu.

Spolupráca oboch maliarov je založená na príbuznosti medzi ich tvorbou, v ktorej obaja riešia vzťah prostredia a človeka, ale existuje aj paralela medzi ich umeleckými osudmi. Marek Jarotta, ktorý je už etablovaným umelcom, stále však vekom patriaci do kategórie mladých umelcov, získal tesne po dokončení svojho magisterského štúdia v roku 2013 ocenenie nadácie VÚB. Týmto ocenením nedávno, v roku 2020, naštartoval svoje začiatky na umeleckej dráhe aj Miroslav Sandanus. Obaja maliari tiež získali v roku 2022 cenu Martina Benku.

Earth Wind & Fire

Miroslav Sandanus vo svojom maliarskom programe tematizuje naliehavú spoločensko-environmentálnu tému, reflektuje stupňujúcu sa ekologickú krízu spôsobenú aktivitou človeka, ktorá má negatívny vplyv na životné prostredie, prírodu, krajinu a celú planétu. Kriticky poukazuje na jej alarmujúci stav s neustále vzrastajúcim problémom klimatických zmien a globálneho otepľovania.

Sandanusove krajinné prostredia zrkadlia súčasnosť dotknutú ľudskou nedbanlivosťou, ľahostajnosťou a nezáujmom. V autorovej tvorbe môžeme sledovať istý vývoj, ktorý nie je lineárny, ale má skôr charakter paralelne rozvíjaných tém. Spoločným prienikom diel je snaha o prepojenie prírody s človekom.

V prvej línii tvorby, spojenej predovšetkým s jej začiatkami (od roku 2017), sa autor sústredí na zobrazenie krajiny znečistenej civilizačným odpadom. Komentuje vizuálny smog, konzum, nadprodukciu, hromadenie hmotných vecí – nakupovanie, plytvanie – a tematizuje ilegálne čierne skládky. Dôležitou súčasťou sa stáva motív figúry – človeka, ktorý má ambivalentné postavenie. Je vykreslený ako „ničiteľ“ prírody a „záchranca“ súčasne. Na jednej strane ho kritizuje, na druhej ho zobrazuje v aktívnej snahe o nápravu (zbiera odpad), moralizuje, vstupuje mu do svedomia a poukazuje na jeho ekologickú a spoločenskú zodpovednosť.

Druhá línia tvorby, ktorú predstavuje aj aktuálna výstava, je charakteristická maliarskymi krajinami bez prítomnosti postáv s pochmúrnou, melancholickou, existenciálnou atmosférou. Opustenými, zničenými a vyľudnenými krajinami na hranici apokalyptickej vízie. Autor v nich pracuje so symbolikou prírodných živlov – s ohňom, vodou –, ale i prírodných katastrof – tornád, búrok –, resp. zničenej prírody a prostredia ako následku ľudského správania. Napriek tomu, že postava človeka v dielach absentuje, ľudská stopa je tu výrazne čitateľná i bez jej fyzickej prítomnosti.

Autor vytvára akési dramatické „divadelné“ scény nasiaknuté silnými emóciami. Pohľad na prírodné scenérie zobrazujúce chaos, hrôzu, ničotu, samotu, prázdnotu vyvoláva striedavé pocity strachu, úzkosti, hnevu, smútku či zúfalstva, ale i pocit viny prameniacej z dôsledku nevhodného ľudského zásahu. Tieto ľudské pocity maliar akoby prenášal na „utrápenú“ prírodu a de facto ju poľudšťoval. V živelných scénach sa tak odohráva súboj „kto z koho“, ničivá sila človeka verzus nezdolná (bojovná) sila prírody.

Výstava kriticky mapuje niekoľko tematických okruhov s environmentálnou problematikou, ktorá súvisí s narúšaním prírodnej rovnováhy, ohrozením jej stability s vyústením do jej pozvoľného rozpadu.

Vo voľnej sérii Undefined (v preklade neurčený, nedefinovaný) tematizuje jeden zo základných prírodných živlov – oheň, ktorý v sebe nesie množstvo symboliky (od prvopočiatku cez očistu až po znovuzrodenie). V kontexte autorovej tvorby je väčšmi spojený s klimatickými zmenami v dôsledku ľudskej činnosti, s prehriatím planéty, so suchom, s pribúdajúcimi horúčavami, ktoré spôsobujú masívne, nekontrolovateľné ohne pohlcujúce veľké plochy územia, lesov a polí. Sandanus v maľbách zachytáva požiarom zasiahnuté lesy, ale i fragmenty plameňa či samotné spáleniská. Motív zobrazuje od realistického záznamu po abstrahujúce podoby v celku i detaile, na väčšej maliarskej ploche i v menších/intímnejších formátoch, pričom veľkosť formátu nerozhoduje o intenzite pocitu prenášaného na diváka.

Maľbám, v ktorých tematizuje znečistené ovzdušie, smog (s rovnomenným názvom Smog), dominuje dynamická kompozícia, pripomínajúca výbuch, gigantický vír vzduchu, ktorý diváka bytostne vtiahne, pohltí a „rozomelie“. V kontexte teórie umenia je práve smog v publikácii PosthumanGlossary autorkami RosiBriadottiovou a Máriou Hlavajovou priradený k štyrom klasickým živlom – zem, voda oheň, vzduch – ako novodobý fenomén vychádzajúci z dôsledkov súčasnej krízy životného prostredia.

Inak pristupuje v komornejších obrazoch hurikánu, tornáda, búrky a bleskov, ktorých rýchlosť autor akoby „zastavil“ a umožnil nám pozorovať ich z dostatočne „bezpečnej“ vzdialenosti.

Na prvý pohľad pokojná morská hladina s plávajúcimi a rozpadajúcimi sa ľadovými kryhami zobrazená v dielach Miznutie a Disrepair (neopraviteľné, neobnoviteľné) komentuje klimatické zmeny spôsobujúce nebezpečné postupné roztápanie ľadovcov.

Veľkorozmerné maľby Ničota a Chaos zobrazujú zničené, zdevastované, osamotené prírodné krajiny so zlámanými stromami či vyrúbanými lesmi. Komentuje i „mýtického lykožrúta“, často používaného ako zámienku na ťažbu – s odkazom na nezmyselné a zbytočné vyvážanie dreva.

V dielach Oblivion (zabudnutie) a Inherency (prítomnosť) autor zaznamenáva interiéry opustených domov vo fáze totálneho spustnutia, ktoré sa bez starostlivosti človeka rozpadávajú. Z ľudských domovov sa tak stávajú doslova ruiny s prepadávajúcim sa stropom, opadanými omietkami a stavebným odpadom, pripomínajúc skládky či smetiská ponechané vlastnej existencii. Je len otázkou času, kedy budú pohltené prírodou. Na výstave tieto fragmenty architektúry, mestské prostredia pôsobia ako kontrast k dielam tematizujúcim prírodu explicitne, spoločným však zostáva stále fakt, že ich „životnosť“ je definovaná a podmienená ľudským konaním.

Sandanus v maľbách zaznamenáva nielen postupne sa meniaci svet s jasným kritickým ekologickým odkazom, ale samotné maľby prírodných javov – ohňa, dymu, smogu, hurikánu či ľadovca a morskej hladiny – sa stávajú i vizuálne zaujímavým a atraktívnym obrazom vo svojej štruktúre, matérii, tvare či farebnej intenzite.

APATIA

Apatia je stav necitlivosti a nedostatku reakcií. Môže mať rôzne príčiny, často však nasleduje po silných averzívnych podnetoch, ktoré nemáme možnosť ovplyvniť. Bezmocnosť pred valiacimi sa okolnosťami nás tak vrhá do ľahostajnosti voči nim.

Apatia je aj názov série malieb Miroslava Sandanusa, na ktorej priebežne pracuje od roku 2017 do súčasnosti. Vtedy ešte nepredpokladal, v akých vlnách na nás bude nebezpečenstvo apatie útočiť a názov v tých časoch možno pôsobil priam smiešne. Prečo by sme mali byť apatickí? Najprv sa však pomaly plíživo objavila environmentálna kríza, potom pandémia a nakoniec vojna.

Miroslav Sandanus vo svojich maľbách zachytil pocity viacerých príslušníkov mladej generácie, stojacim zoči voči týmto postupne sa rozbaľujúcim krízam. Námet človeka v prírode, takmer klasický žáner maliarstva, posúva do súčasnosti prostredníctvom jeho oblečenia a póz. Je to niekto, s kým sa môžeme identifikovať, lebo sú nám známe presne také športové bundy a úzke nohavice. Postavám často zámerne nevidno priamo do tváre, odvracajú zrak alebo pozerajú do zeme, ich silueta sa miestami rozplýva v okolitom prostredí, inokedy zas krikľavo svieti.

Realistická maľba dodáva scéne pocit takmer fotografického výseku z reality. V skutočnosti sú však Sandanusove diela kombináciou záznamu skutočných miest a premysleného subtílneho symbolického jazyka. Na obrazoch sa postavy prechádzajú vo víchricou poničenom lese, ale táto katastrofa je tak blízko, že možno ani nechápeme že to, na čo sa pozeráme, je pás vyvrátených stromov. Taktiež bližší pohľad na romanticky pôsobiace pavučiny na konároch kríkov odhalia, že sa jedná o zachytené plastové sáčky.

Príroda v jeho dielach je teda často nebadane urbanizovaná, okliešťovaná či zanášaná ľudskou činnosťou. Postavy na jeho obrazoch to vedia, konfrontujú sa s tým, no nemôžu veľa urobiť. Môžu vykonať niečo na zmiernenie príznakov, zbierať odpad, dodržiavať opatrenia a podnikať psychohygienické prechádzky do prírody, nevedia však otočiť smerovanie udalostí akými sú zmena klímy či pandémia.

Pre dôslednejšie vyjadrenie tohto pocitu disbalansu a existenciálneho zneistenia je séria Apatia kombinovaná s niekoľkými obrazmi zo série Paralely. Na nich sa ľudské postavy ocitajú v kompozícii dynamického pohybu, evokujúceho pád či trieštenie. Vyvolávajú pocit závratu a ohrozenia z blížiacej sa katastrofy zrazenia krehkého tela s neidentifikovateľným hladkým povrchom.

Pocit stratenia a bezmocnosti voči masívnym silám, ktoré presahujú naše možnosti ich akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovať či dokonca vnímaním obsiahnuť sa v súčasnej filozofii zhmotňujú do podoby hyperobjektu, ako ho definoval britský filozof TimothyMorton. Sú niečím čo nás presahuje svojím rozsahom a komplexnosťou. Nemôžeme ich vidieť, nemôžeme ich chápať, ale cítime, že sme ich súčasťou. S týmto pocitom, tak novým pre človeka, ktorý zdedil modernistickú predstavu o v podstate totálnej pochopiteľnosti sveta, sa teraz musíme naučiť žiť.

Reflection

Miroslav Sandanus sa vo svojej tvorbe venuje krajinomaľbe a novýmmožnostiam, ako spodobňovaťtak jednoduchú tému aktuálnymspôsobom. Obsahovo tak vo svojich dielach nezobrazuje idylickékrajiny devätnásteho storočia. Práve naopak, ústredným motívom jehodiel sa stávajú obrazypustošenej prírody. Horiace plamene pohlcujúcecelú plochu obrazov, topiace sa ľadové kryhy v nekonečnom priestore,či pustošivé temné víchrice zmietajúce každý kúsok zeme. To súvýjavy, ktoré otrasú každým z nás. Angažovanosť jeho diel taknemožno nevidieť. Veď téma ekológie je denným chlebom našejsúčasnej spoločnosti. No nie je možné túto nespútanú moc prírody doistej miery aj obdivovať? Nie je možné vidieť aj tú nepozorovanú krásudeštrukcie? Autor predsa nepoužíva žiadne technické prostriedkyk tomu, aby nás zmiatol. V jeho výraze nie je možné vidieť žiadnunespútanú expresiu, ktorá by nás rozhorčovala, zmietla a dostávala dochaosu či negatívnych pocitov. Ide skôr o dokonalé vyobrazenias harmonickou kompozíciou. Dokonca aj farebnosť zodpovedáskutočnej realite a len podtrhuje možnosť kontemplatívne nad dielamistáť a obdivovať. Tú krásu ničivej prírody. V čom je teda rozdiel, medzikrásnymi krajinkami devätnásteho storočia a medzi „krásnymi“krajinami prírody dnes ?

Changing world

Meniaci sa svet sa stal hlavným námetom diplomovej práce Miroslava Sandanusa. V jeho maľbách sa táto téma objavuje prostredníctvom metafory ohňa, ktorý je dnes známym prejavom klimatických zmien. Je však i znakom prerodu, znovuzrodenia a v príbehu Prométea zrkadlí i možný prapočiatok ľudského civilizačného rozpínania. To sa odráža v doteraz dominantnom naratíve konzumu, ktorý v sebe obsahuje neodvratný zákon premeny tovaru na odpad. Sandanus uvažuje o tomto príbehu cez prizmu pohľadu na krajinu, zmenenú človekom a to nielen v kontexte jeho dopadov, ale i o jeho transformácii a s ním súvisiacim Vo svojom maliarskom programe Miroslav Sandanus už dlhšie skloňuje otázky zmeny prírody v dôsledku ľudskej činnosti. Zahltenie krajiny odpadom v minulosti tematizoval v sérii skládok, smetísk ale aj reklamných plôch, ktoré kaleidoskopickým spôsobom zachytávali mnohosť produkcie tovarov a jeho propagácie. Tento dojem umocnil kolážovými a asamblážovými vstupmi, ktoré maliarsky jazyk rozšírili o fragmenty reálnej recyklovanej masovej produkcie. Na rozdiel od konkrétnosti odpadov postihuje ľudské bytosti v tejto krajine akási rozostrenosť; sú čiastkové, anonymizované, bez tváre. Presýtenosť následne preklopil do opačnej polohy výjavov atmosférických a dynamických prírodných javov a melancholických krajinných zátiší. Obsahovali však v sebe vždy istý podvratný prvok znečistenia či zničenia, ktoré romanticky ladenú krajinu posunuli do ekologicky kritického kontextu.

Meniaci sa svet nielen v enviromentálnom, ale aj spoločenskom slova zmysle sa stal hlavným námetom jeho diplomovej práce. Zdôrazňuje v nej najmä komplexnosť tejto problematiky, zamýšľa sa nad príčinami statusu quo a hľadá prípadné smerovanie. Odčítať v nej však možno i neoddeliteľnú prepojenosť človeka a prírody. Krajina poznačená ľudskou činnosťou sa totiž nenávratne mení a v konečnom dôsledku má jej zmena má spätný vplyv i na pôvodného hýbateľa udalostí. Ocitáme sa tak v živlami zničenej krajine, ktorá napriek celkovej skaze nesie niektoré dôverne známe znaky. Je to naša krajina, tá, ktorú sme pre seba pretvorili a ktorá sa teraz mení mimo nášho dosahu.

Sandanus s touto témou narába aj prostredníctvom metafory ohňa, ktorý je dnes známym prejavom klimatických zmien. V jeho plátnach však nie je len jednoduchým zachytením požiarov, v rámci nehmotnej podstaty tohto elementu prechádza z realistického zobrazenia krajiny takmer do abstrakcie. Zároveň ale necháva pôsobiť symboliku, ktorá sa s ním viaže: oheň je totiž znakom prerodu, očistenia a znovuzrodenia. V príbehu Prométea zrkadlí i možný prapočiatok ľudského civilizačného rozpínania. Pomyselne nás tak teda privádza k začiatku príbehu modifikácie sveta ľudskou činnosťou, ktorá vrcholí v období antropocénu.

To sa odráža v doteraz dominantnom naratíve konzumu, ktorý v sebe obsahuje neodvratný zákon premeny tovaru na odpad. Sandanus uvažuje i o tomto cykle ako o hlavnej hybnej sile ekologickej krízy. Od nákupných vozíkov sa v temných neurčitých priestoroch posúvajú tašky plné tovaru smerom k skladiskám plným odpadu, pričom dôležitý je práve onen akt zhromažďovania. Odhaľuje naše sústredenie na proces nakupovania a to nielen z pozície spotrebiteľov, ale celej ekonomiky, ktorá je postavená na koncepte neustáleho rastu spotreby. Cieľom tak zdá sa je nosenie tašiek z obchodov; tovar samotný je len vedľajší produkt našich peňažných tokov. Klasickú maľbu pritom kombinuje s drippingom, liatím a stekaním farby, či brúsením jednotlivých vrstiev.

Výstava ChangingWorld predstavuje prevažne nové diela Miroslava Sandanusa, ktoré sú doplnené aj niekoľkými staršími prácami z predchádzajúcich dvoch rokov. Prezentujú tak ucelenejší pohľad na autorovu tvorbu a jej celkový fokus. Sandanus uvažuje o súčasnosti cez prizmu pohľadu na krajinu, zmenenú človekom nie iba v kontexte dopadov jeho činnosti, ale i v jej premene a s ním súvisiacim chaosom. Nielen námetmi, ale aj zvolenými pohľadmi a použitými technikami tematizuje fragmentálnosť, neprehľadnosť a náhodilosť súčasného sveta. Hoci ekologická a klimatická línia jeho diel je silná, nie je jediná určujúca. Možno ju vnímať ako dôsledok, on však hľadá hlbšiu príčinu. Pre vykreslenie širšieho obrazu problému využíva viacero vrstiev symbolov, asociácií a príbehovosti. Dalo by sa povedať, že jeho tvorba do istej miery nadväzuje na historickú tradíciu maľby s morálnym posolstvom – jeho záujmom je nielen poukazovať, ale aj ovplyvniť transformáciu ničivých vzorcov správania jedinca a spoločnosti.

POZOROVANIE

Výstavný priestor Rosenfeldovho paláca v Žiline sa na celé leto zaplnil obrazmi mladého výtvarníka – maliara, absolventa Otvoreného ateliéru maľby na FVU Akadémie umenia v Banskej Bystrici. Mgr. art. Miroslav Sandanus svoj vzťah ku klasickej maľbe formoval už na strednej umeleckej škole v Žiline. Na akadémii sa vyprofiloval jeho umelecký program, zameraný na krajinu a človeka v nej, spojených v súlade aj konflikte. Veľmi dobre zvládaná technika maľby sa v jeho dielach podporuje hĺbavými témami. O jeho pracovitosti nemôže byť pochýb – veď toto je už v poradí desiata samostatná výstava a po troch rokoch sa opäť prihovára žilinskej verejnosti, hoci v roku 2020 to bolo najmä vo virtuálnej rovine.

Veľkorysý priestor Rosenfeldovho paláca umožnil rozvrstvenie malieb, ktoré akoby sa odvíjali vo viacerých rovinách. Miroslav Sandanus potvrdzuje svoj neutíchajúci záujem o enviromentálne témy, o živelné pohromy a taktiež očarenie z takých prírodných javov, ktoré asi každý radšej pozoruje z diaľky – búrky, víchrice či oheň. Okrem toho sa vnára aj do sveta ľudí, ktorý je v jeho podaní akýsi pochmúrny a tajomný. Spojenie prírody a človeka tiež prináša nové pocity aj otázky.

Možno je to trochu symbolické, že v poradí desiata výstava je rozmiestnená do desiatich miestností. A jej názov POZOROVANIE sa vzťahuje nie len na autorove diela, ale je to taktiež návod na to, ako má k jeho obrazom pristupovať pozorný divák. Nejde tu o chronologické usporiadanie, ale skôr tematické a intuitívne. Prechádzať z miestnosti do miestnosti, kde sú veľké obrazy doplnené i menšími, komornejšími dielami, umožní každému sa ocitnúť v inej polohe maliarovho záujmu. Možnosť rozvrstvenia paradoxne obrazy viac prepája – komunikujú spolu cez otvorené dvere i cez periférne videnie. Okrem vizuálneho zážitku, keďže sa Miroslav sám venuje aj hudbe, sa v troch miestnostiach obrazy dopĺňajú o zvuky, viac či menej harmonické, trochu melodické trochu rušivé, a tento multimediálny zážitok dotvára komplexné vnímanie maliarovho sveta. Stojíme pred zdevastovanými interiérmi, v temnom lese, pred bleskami na pôvabnej oblohe či uprostred studenej krajiny pokrytej snehom a ľadom, v ďalších izbách paláca nám pred očami horí les, hypnotizujú nás pohľady expresívnych portrétov alebo nás frustrujú v pršiplášťoch zahalené postavy anonymných ľudských bytostí…

Vzájomné väzby pozorujeme cez maliarsky rukopis, neustále sa zdokonaľujúci a uvoľňujúci fortieľ, tak dôležitý pre dobrú maľbu. Z mnohých námetových polôh by sa síce mohlo zdať, že sa mladý autor stále hľadá, skúma, pozoruje. Ale skôr je z obrazov zrejmé, že Miroslav Sandanus je citlivý a hĺbavý človek, pozorný pozorovateľ svojho prostredia, ktorého tvorba len potvrdzuje, že už samotná cesta môže byť cieľom a, ako som pred pár rokmi napísala, aj zaujímavým vizuálnym dobrodružstvom.

Doomscrolling

Doomscrolling (excesívna absorbcia negatívnych správ online) je syndróm, ktorý vznikol z dokonalej búrky prelínajúcich sa kríz a neustále dostupného vysokorýchlostného internetu. Nemôžeme si pomôcť a keďže to naše mobily umožňujú, trávime často hodiny prázdneho času čítaním katastrofických správ. Množstvo hlasov v tejto zmäti je nekonečné a nemusí sa jednať len o odborníkov*čky. Každý dnes môže prezentovať svoj názor a videnie veci a každé pridanie hlasu do tejto kakofónie môže byť odmenené rovnakou notifikáciou. Cink, cink, cink.

Pre Miroslava Sandanusa je problém environmentálnej krízy a s ňou spojených obáv kľúčovou časťou maliarskeho programu. V najnovšej sérii pátra práve po koreňoch našej úzkosti, pričom ich nachádza v nekonečnom feede niekedy i protichodných informácií. Neanalyzuje dôvody, ale sleduje emocionálnu rovinu ich dopadu na jednotlivca. V oveľa väčšej miere ako doteraz sa pritom koncentruje na človeka, ktorého identita však naďalej ako v jeho predchádzajúcich prácach ostáva anonymná. Študuje pritom škálu emócií, ktoré tvár deformujú na nepoznanie, ako hnev, podráždenie a rozčúlenie. Alebo zachytáva tváre zakrývané od zúfalstva. Osvetlenie modrým či iným farebným svetlom z elektronických prístrojov a otočenie dolu hlavou spôsobujú pri pohľade na portrét ešte väčšie zmätenie a neistotu. Neprestávajúci tok informácií zosobňuje aj autorská zvuková nahrávka, v ktorej sa mieša ľudský hlas so zvukmi správ a upozornení, ktoré nakoniec priestor úplne ovládnu, podobne ako si zákonitosti algoritmov a sociálnych sietí dokážu uzurpovať našu pozornosť.

ZajtrajŠOK

Výstava pod názvom ZajtrajŠOK pozostáva z obrazov v médiu maľby od dvoch súčasných slovenských umelcov Mareka Jarottu a Miroslava Sandanusa, je prierezom viacerých sérií ich tvorby z posledných rokov, ktorá je medzi oboma autormi ideovo príbuzná, ich obrazy vzájomne komunikujú. Zaoberajú sa potenciálne apokalyptickými a postapokalyptickými situáciami v kontexte človeka a ľudstva, spoločenskými problémami v globálnom meradle, prírodnými katastrofami ako dôsledkom ekologickej krízy, zobrazujú stopy človeka odkazujúce na jeho prítomnosť.

Marek Jarotta sa venuje zobrazovaniu architektonických prostredí úzko súvisiacich s dopravou. V niektorých sériách sú tieto stanice, či letiskové haly, zvláštne, až atypicky vyľudnené – tak ako ich obvykle nikdy nevidíme, pretože k nim prirodzene patrí neustály každodenný ruch. V iných dielach sú hybridne pospájané rôzne fragmenty spomínaných priestorov. Sú to anonymné miesta prechodu, v ktorých je naša percepcia skôr podvedomá, nesústredíme sa na priestor okolo seba, utkvejú nám len niektoré detaily.

Miroslav Sandanus sa dlhodobo pohybuje v ideových rovinách týkajúcich sa ekologických tém. Pracuje so symbolikou zmeny, očisty, či znovuzrodenia. Laboruje s problematikou vzťahu človeka a prírody. Upozorňuje svojimi dielami na klimatické zmeny, ekologickú krízu, ale tiež na nezmyselnosť prehnane konzumného životného štýlu.

Spolupráca oboch maliarov je založená na príbuznosti medzi ich tvorbou, v ktorej obaja riešia vzťah prostredia a človeka, ale existuje aj paralela medzi ich umeleckými osudmi. Marek Jarotta, ktorý je už etablovaným umelcom, stále však vekom patriaci do kategórie mladých umelcov, získal tesne po dokončení svojho magisterského štúdia v roku 2013 ocenenie nadácie VÚB. Týmto ocenením nedávno, v roku 2020, naštartoval svoje začiatky na umeleckej dráhe aj Miroslav Sandanus. Obaja maliari tiež získali v roku 2022 cenu Martina Benku.

Earth Wind & Fire

Miroslav Sandanus vo svojom maliarskom programe tematizuje naliehavú spoločensko-environmentálnu tému, reflektuje stupňujúcu sa ekologickú krízu spôsobenú aktivitou človeka, ktorá má negatívny vplyv na životné prostredie, prírodu, krajinu a celú planétu. Kriticky poukazuje na jej alarmujúci stav s neustále vzrastajúcim problémom klimatických zmien a globálneho otepľovania.

Sandanusove krajinné prostredia zrkadlia súčasnosť dotknutú ľudskou nedbanlivosťou, ľahostajnosťou a nezáujmom. V autorovej tvorbe môžeme sledovať istý vývoj, ktorý nie je lineárny, ale má skôr charakter paralelne rozvíjaných tém. Spoločným prienikom diel je snaha o prepojenie prírody s človekom.

V prvej línii tvorby, spojenej predovšetkým s jej začiatkami (od roku 2017), sa autor sústredí na zobrazenie krajiny znečistenej civilizačným odpadom. Komentuje vizuálny smog, konzum, nadprodukciu, hromadenie hmotných vecí – nakupovanie, plytvanie – a tematizuje ilegálne čierne skládky. Dôležitou súčasťou sa stáva motív figúry – človeka, ktorý má ambivalentné postavenie. Je vykreslený ako „ničiteľ“ prírody a „záchranca“ súčasne. Na jednej strane ho kritizuje, na druhej ho zobrazuje v aktívnej snahe o nápravu (zbiera odpad), moralizuje, vstupuje mu do svedomia a poukazuje na jeho ekologickú a spoločenskú zodpovednosť.

Druhá línia tvorby, ktorú predstavuje aj aktuálna výstava, je charakteristická maliarskymi krajinami bez prítomnosti postáv s pochmúrnou, melancholickou, existenciálnou atmosférou. Opustenými, zničenými a vyľudnenými krajinami na hranici apokalyptickej vízie. Autor v nich pracuje so symbolikou prírodných živlov – s ohňom, vodou –, ale i prírodných katastrof – tornád, búrok –, resp. zničenej prírody a prostredia ako následku ľudského správania. Napriek tomu, že postava človeka v dielach absentuje, ľudská stopa je tu výrazne čitateľná i bez jej fyzickej prítomnosti.

Autor vytvára akési dramatické „divadelné“ scény nasiaknuté silnými emóciami. Pohľad na prírodné scenérie zobrazujúce chaos, hrôzu, ničotu, samotu, prázdnotu vyvoláva striedavé pocity strachu, úzkosti, hnevu, smútku či zúfalstva, ale i pocit viny prameniacej z dôsledku nevhodného ľudského zásahu. Tieto ľudské pocity maliar akoby prenášal na „utrápenú“ prírodu a de facto ju poľudšťoval. V živelných scénach sa tak odohráva súboj „kto z koho“, ničivá sila človeka verzus nezdolná (bojovná) sila prírody.

Výstava kriticky mapuje niekoľko tematických okruhov s environmentálnou problematikou, ktorá súvisí s narúšaním prírodnej rovnováhy, ohrozením jej stability s vyústením do jej pozvoľného rozpadu.

Vo voľnej sérii Undefined (v preklade neurčený, nedefinovaný) tematizuje jeden zo základných prírodných živlov – oheň, ktorý v sebe nesie množstvo symboliky (od prvopočiatku cez očistu až po znovuzrodenie). V kontexte autorovej tvorby je väčšmi spojený s klimatickými zmenami v dôsledku ľudskej činnosti, s prehriatím planéty, so suchom, s pribúdajúcimi horúčavami, ktoré spôsobujú masívne, nekontrolovateľné ohne pohlcujúce veľké plochy územia, lesov a polí. Sandanus v maľbách zachytáva požiarom zasiahnuté lesy, ale i fragmenty plameňa či samotné spáleniská. Motív zobrazuje od realistického záznamu po abstrahujúce podoby v celku i detaile, na väčšej maliarskej ploche i v menších/intímnejších formátoch, pričom veľkosť formátu nerozhoduje o intenzite pocitu prenášaného na diváka.

Maľbám, v ktorých tematizuje znečistené ovzdušie, smog (s rovnomenným názvom Smog), dominuje dynamická kompozícia, pripomínajúca výbuch, gigantický vír vzduchu, ktorý diváka bytostne vtiahne, pohltí a „rozomelie“. V kontexte teórie umenia je práve smog v publikácii PosthumanGlossary autorkami RosiBriadottiovou a Máriou Hlavajovou priradený k štyrom klasickým živlom – zem, voda oheň, vzduch – ako novodobý fenomén vychádzajúci z dôsledkov súčasnej krízy životného prostredia.

Inak pristupuje v komornejších obrazoch hurikánu, tornáda, búrky a bleskov, ktorých rýchlosť autor akoby „zastavil“ a umožnil nám pozorovať ich z dostatočne „bezpečnej“ vzdialenosti.

Na prvý pohľad pokojná morská hladina s plávajúcimi a rozpadajúcimi sa ľadovými kryhami zobrazená v dielach Miznutie a Disrepair (neopraviteľné, neobnoviteľné) komentuje klimatické zmeny spôsobujúce nebezpečné postupné roztápanie ľadovcov.

Veľkorozmerné maľby Ničota a Chaos zobrazujú zničené, zdevastované, osamotené prírodné krajiny so zlámanými stromami či vyrúbanými lesmi. Komentuje i „mýtického lykožrúta“, často používaného ako zámienku na ťažbu – s odkazom na nezmyselné a zbytočné vyvážanie dreva.

V dielach Oblivion (zabudnutie) a Inherency (prítomnosť) autor zaznamenáva interiéry opustených domov vo fáze totálneho spustnutia, ktoré sa bez starostlivosti človeka rozpadávajú. Z ľudských domovov sa tak stávajú doslova ruiny s prepadávajúcim sa stropom, opadanými omietkami a stavebným odpadom, pripomínajúc skládky či smetiská ponechané vlastnej existencii. Je len otázkou času, kedy budú pohltené prírodou. Na výstave tieto fragmenty architektúry, mestské prostredia pôsobia ako kontrast k dielam tematizujúcim prírodu explicitne, spoločným však zostáva stále fakt, že ich „životnosť“ je definovaná a podmienená ľudským konaním.

Sandanus v maľbách zaznamenáva nielen postupne sa meniaci svet s jasným kritickým ekologickým odkazom, ale samotné maľby prírodných javov – ohňa, dymu, smogu, hurikánu či ľadovca a morskej hladiny – sa stávajú i vizuálne zaujímavým a atraktívnym obrazom vo svojej štruktúre, matérii, tvare či farebnej intenzite.

APATIA

Apatia je stav necitlivosti a nedostatku reakcií. Môže mať rôzne príčiny, často však nasleduje po silných averzívnych podnetoch, ktoré nemáme možnosť ovplyvniť. Bezmocnosť pred valiacimi sa okolnosťami nás tak vrhá do ľahostajnosti voči nim.

Apatia je aj názov série malieb Miroslava Sandanusa, na ktorej priebežne pracuje od roku 2017 do súčasnosti. Vtedy ešte nepredpokladal, v akých vlnách na nás bude nebezpečenstvo apatie útočiť a názov v tých časoch možno pôsobil priam smiešne. Prečo by sme mali byť apatickí? Najprv sa však pomaly plíživo objavila environmentálna kríza, potom pandémia a nakoniec vojna.

Miroslav Sandanus vo svojich maľbách zachytil pocity viacerých príslušníkov mladej generácie, stojacim zoči voči týmto postupne sa rozbaľujúcim krízam. Námet človeka v prírode, takmer klasický žáner maliarstva, posúva do súčasnosti prostredníctvom jeho oblečenia a póz. Je to niekto, s kým sa môžeme identifikovať, lebo sú nám známe presne také športové bundy a úzke nohavice. Postavám často zámerne nevidno priamo do tváre, odvracajú zrak alebo pozerajú do zeme, ich silueta sa miestami rozplýva v okolitom prostredí, inokedy zas krikľavo svieti.

Realistická maľba dodáva scéne pocit takmer fotografického výseku z reality. V skutočnosti sú však Sandanusove diela kombináciou záznamu skutočných miest a premysleného subtílneho symbolického jazyka. Na obrazoch sa postavy prechádzajú vo víchricou poničenom lese, ale táto katastrofa je tak blízko, že možno ani nechápeme že to, na čo sa pozeráme, je pás vyvrátených stromov. Taktiež bližší pohľad na romanticky pôsobiace pavučiny na konároch kríkov odhalia, že sa jedná o zachytené plastové sáčky.

Príroda v jeho dielach je teda často nebadane urbanizovaná, okliešťovaná či zanášaná ľudskou činnosťou. Postavy na jeho obrazoch to vedia, konfrontujú sa s tým, no nemôžu veľa urobiť. Môžu vykonať niečo na zmiernenie príznakov, zbierať odpad, dodržiavať opatrenia a podnikať psychohygienické prechádzky do prírody, nevedia však otočiť smerovanie udalostí akými sú zmena klímy či pandémia.

Pre dôslednejšie vyjadrenie tohto pocitu disbalansu a existenciálneho zneistenia je séria Apatia kombinovaná s niekoľkými obrazmi zo série Paralely. Na nich sa ľudské postavy ocitajú v kompozícii dynamického pohybu, evokujúceho pád či trieštenie. Vyvolávajú pocit závratu a ohrozenia z blížiacej sa katastrofy zrazenia krehkého tela s neidentifikovateľným hladkým povrchom.

Pocit stratenia a bezmocnosti voči masívnym silám, ktoré presahujú naše možnosti ich akýmkoľvek spôsobom ovplyvňovať či dokonca vnímaním obsiahnuť sa v súčasnej filozofii zhmotňujú do podoby hyperobjektu, ako ho definoval britský filozof TimothyMorton. Sú niečím čo nás presahuje svojím rozsahom a komplexnosťou. Nemôžeme ich vidieť, nemôžeme ich chápať, ale cítime, že sme ich súčasťou. S týmto pocitom, tak novým pre človeka, ktorý zdedil modernistickú predstavu o v podstate totálnej pochopiteľnosti sveta, sa teraz musíme naučiť žiť.

Reflection

Miroslav Sandanus sa vo svojej tvorbe venuje krajinomaľbe a novýmmožnostiam, ako spodobňovaťtak jednoduchú tému aktuálnymspôsobom. Obsahovo tak vo svojich dielach nezobrazuje idylickékrajiny devätnásteho storočia. Práve naopak, ústredným motívom jehodiel sa stávajú obrazypustošenej prírody. Horiace plamene pohlcujúcecelú plochu obrazov, topiace sa ľadové kryhy v nekonečnom priestore,či pustošivé temné víchrice zmietajúce každý kúsok zeme. To súvýjavy, ktoré otrasú každým z nás. Angažovanosť jeho diel taknemožno nevidieť. Veď téma ekológie je denným chlebom našejsúčasnej spoločnosti. No nie je možné túto nespútanú moc prírody doistej miery aj obdivovať? Nie je možné vidieť aj tú nepozorovanú krásudeštrukcie? Autor predsa nepoužíva žiadne technické prostriedkyk tomu, aby nás zmiatol. V jeho výraze nie je možné vidieť žiadnunespútanú expresiu, ktorá by nás rozhorčovala, zmietla a dostávala dochaosu či negatívnych pocitov. Ide skôr o dokonalé vyobrazenias harmonickou kompozíciou. Dokonca aj farebnosť zodpovedáskutočnej realite a len podtrhuje možnosť kontemplatívne nad dielamistáť a obdivovať. Tú krásu ničivej prírody. V čom je teda rozdiel, medzikrásnymi krajinkami devätnásteho storočia a medzi „krásnymi“krajinami prírody dnes ?

Changing world

Meniaci sa svet sa stal hlavným námetom diplomovej práce Miroslava Sandanusa. V jeho maľbách sa táto téma objavuje prostredníctvom metafory ohňa, ktorý je dnes známym prejavom klimatických zmien. Je však i znakom prerodu, znovuzrodenia a v príbehu Prométea zrkadlí i možný prapočiatok ľudského civilizačného rozpínania. To sa odráža v doteraz dominantnom naratíve konzumu, ktorý v sebe obsahuje neodvratný zákon premeny tovaru na odpad. Sandanus uvažuje o tomto príbehu cez prizmu pohľadu na krajinu, zmenenú človekom a to nielen v kontexte jeho dopadov, ale i o jeho transformácii a s ním súvisiacim Vo svojom maliarskom programe Miroslav Sandanus už dlhšie skloňuje otázky zmeny prírody v dôsledku ľudskej činnosti. Zahltenie krajiny odpadom v minulosti tematizoval v sérii skládok, smetísk ale aj reklamných plôch, ktoré kaleidoskopickým spôsobom zachytávali mnohosť produkcie tovarov a jeho propagácie. Tento dojem umocnil kolážovými a asamblážovými vstupmi, ktoré maliarsky jazyk rozšírili o fragmenty reálnej recyklovanej masovej produkcie. Na rozdiel od konkrétnosti odpadov postihuje ľudské bytosti v tejto krajine akási rozostrenosť; sú čiastkové, anonymizované, bez tváre. Presýtenosť následne preklopil do opačnej polohy výjavov atmosférických a dynamických prírodných javov a melancholických krajinných zátiší. Obsahovali však v sebe vždy istý podvratný prvok znečistenia či zničenia, ktoré romanticky ladenú krajinu posunuli do ekologicky kritického kontextu.

Meniaci sa svet nielen v enviromentálnom, ale aj spoločenskom slova zmysle sa stal hlavným námetom jeho diplomovej práce. Zdôrazňuje v nej najmä komplexnosť tejto problematiky, zamýšľa sa nad príčinami statusu quo a hľadá prípadné smerovanie. Odčítať v nej však možno i neoddeliteľnú prepojenosť človeka a prírody. Krajina poznačená ľudskou činnosťou sa totiž nenávratne mení a v konečnom dôsledku má jej zmena má spätný vplyv i na pôvodného hýbateľa udalostí. Ocitáme sa tak v živlami zničenej krajine, ktorá napriek celkovej skaze nesie niektoré dôverne známe znaky. Je to naša krajina, tá, ktorú sme pre seba pretvorili a ktorá sa teraz mení mimo nášho dosahu.

Sandanus s touto témou narába aj prostredníctvom metafory ohňa, ktorý je dnes známym prejavom klimatických zmien. V jeho plátnach však nie je len jednoduchým zachytením požiarov, v rámci nehmotnej podstaty tohto elementu prechádza z realistického zobrazenia krajiny takmer do abstrakcie. Zároveň ale necháva pôsobiť symboliku, ktorá sa s ním viaže: oheň je totiž znakom prerodu, očistenia a znovuzrodenia. V príbehu Prométea zrkadlí i možný prapočiatok ľudského civilizačného rozpínania. Pomyselne nás tak teda privádza k začiatku príbehu modifikácie sveta ľudskou činnosťou, ktorá vrcholí v období antropocénu.

To sa odráža v doteraz dominantnom naratíve konzumu, ktorý v sebe obsahuje neodvratný zákon premeny tovaru na odpad. Sandanus uvažuje i o tomto cykle ako o hlavnej hybnej sile ekologickej krízy. Od nákupných vozíkov sa v temných neurčitých priestoroch posúvajú tašky plné tovaru smerom k skladiskám plným odpadu, pričom dôležitý je práve onen akt zhromažďovania. Odhaľuje naše sústredenie na proces nakupovania a to nielen z pozície spotrebiteľov, ale celej ekonomiky, ktorá je postavená na koncepte neustáleho rastu spotreby. Cieľom tak zdá sa je nosenie tašiek z obchodov; tovar samotný je len vedľajší produkt našich peňažných tokov. Klasickú maľbu pritom kombinuje s drippingom, liatím a stekaním farby, či brúsením jednotlivých vrstiev.

Výstava ChangingWorld predstavuje prevažne nové diela Miroslava Sandanusa, ktoré sú doplnené aj niekoľkými staršími prácami z predchádzajúcich dvoch rokov. Prezentujú tak ucelenejší pohľad na autorovu tvorbu a jej celkový fokus. Sandanus uvažuje o súčasnosti cez prizmu pohľadu na krajinu, zmenenú človekom nie iba v kontexte dopadov jeho činnosti, ale i v jej premene a s ním súvisiacim chaosom. Nielen námetmi, ale aj zvolenými pohľadmi a použitými technikami tematizuje fragmentálnosť, neprehľadnosť a náhodilosť súčasného sveta. Hoci ekologická a klimatická línia jeho diel je silná, nie je jediná určujúca. Možno ju vnímať ako dôsledok, on však hľadá hlbšiu príčinu. Pre vykreslenie širšieho obrazu problému využíva viacero vrstiev symbolov, asociácií a príbehovosti. Dalo by sa povedať, že jeho tvorba do istej miery nadväzuje na historickú tradíciu maľby s morálnym posolstvom – jeho záujmom je nielen poukazovať, ale aj ovplyvniť transformáciu ničivých vzorcov správania jedinca a spoločnosti.